DenníkN.sk 2. 5. 2016

[Recenze II. sjezd Svazu československých spisovatelů (22.–29. 4. 1956)]

Aj my úprimne pionierom ďakujeme: Nie je začo

 

Pred šesťdesiatimi rokmi sa uskutočnil v Prahe II. zjazd Zväzu československých spisovateľov, ktorý sa stal v tom období najväčším verejným protestom proti politike komunistickej strany.

 

Mal to byť zjazd ako každý iný. Ako bolo dobrým zvykom, aj pred II. zjazdom Zväzu československých spisovateľov na jar 1956, od ktorého uplynulo práve šesťdesiat rokov, nenechalo najvyššie vedenie komunistickej strany nič na náhodu. A tak boli vopred jasní nielen všetci tí, ktorí mali predniesť referáty na dávno vytýčených deväť tém (pričom to podľa straníckych inštrukcií „neboli témy literárne, ale také, čo spájajú ľudí“), ale aj texty ich vystúpení boli v predstihu schválené nielen vedením spisovateľskej organizácie, ale i Ústredným výborom KSČ.

Ako samozrejmý sa vnímal tiež fakt, že vopred známe bolo aj zloženie nového výboru spisovateľského zväzu, ktorý mal byť v posledný deň zjazdu zvolený. Na zjazde sa proste nemalo stať nič nečakané. Všetko sa to dialo podľa sovietskeho vzoru, otrocky odkopírovaný model sledoval jediný cieľ, aby referáty zjazdu vyjadrovali „kolektívny názor“ vedenia zväzu spisovateľov a celé rokovanie bolo demonštráciou jednoty a vernosti literátov vedúcej sile spoločnosti – komunistickej strane. Tej záležalo na spisovateľoch, zo všetkých sfér umenia boli práve oni, to okrídlené „svedomie národa“, najdôležitejší. Takto to fungovalo v Sovietskom zväze, kde bola literatúra určujúcim a profilujúcim umením.

 

Osvedčené praktiky nečakane zablokovala Moskva

 

Ťažká rana však nečakane prišla práve odtiaľ, vo februári 1956 na XX. zjazde sovietskych komunistov ich najvyšší šéf Nikita Chruščov šokoval svojich súdruhov, ale aj celý svet odhalením stalinského kultu osobnosti. Kým dogmatické krídlo vedenia KSČ aj spisovateľského zväzu sa snažilo zorientovať v nečakanej situácii, zjavný náznak politického uvoľnenia sa okamžite preniesol aj do atmosféry blížiaceho sa rokovania literátov. Už v predzjazdových debatách na najrôznejších fórach zaznievali požiadavky, ktorých vyslovenie ešte pred pár týždňami bolo nemysliteľné.

Tak potom aj ten zjazd, ktorý komunisti starostlivo takmer rok pripravovali, vyzeral. Vyše 800–stranový dokument z jeho rokovania, ktorý pred časom editorsky pripravil Michal Bauer pre vydavateľstvo Akropolis, je podrobným potvrdením toho, že zjazd spisovateľov sa nečakane zmenil na nevídaný protest proti vtedajšej politike. Kľúčovou sa stala diskusia, účastníci si vynútili na ňu viac priestoru a niektorí (zo slovenských napríklad Peter Karvaš či Zora Jesenská) dokonca stiahli svoje referáty, aby na diskusiu zostalo viac času.

 

Sólo pre básnikov

 

V nej najviac rezonovali vystúpenia básnikov Františka Hrubína a Jaroslava Seiferta. Hrubín sa zastal niektorých umlčovaných autorov ako Jiří Kolář či František Halas, a priamo kritizoval ministra kultúry Ladislava Štolla za jeho ideologizáciu umenia.

Seifert, ktorý sám mal problémy s mocou od roku 1950, požadoval publikačné možnosti pre všetkých autorov a predovšetkým otvoril pálčivú a tabuizovanú tému väznených spisovateľov. „Keď dnešní členovia zväzu ochotne a rýchlo priznávajú svoje dlhoročné omyly a viny, čo má byť považované za dostačujúce, tak potom ani omyly a viny uväznených nemôžu byť posudzované s doterajšou prísnosťou.“

V ovzduší neformálnych a konštruktívnych vystúpení potom niektoré tradičné rituály, ako bol pozdravný list jáchymovských baníkov a venovanie symbolického kladivka, ktoré malo predsedajúcemu slúžiť na odklepnutie najsprávnejších rozhodnutí, mohlo vyznieť ak nie bizarne, tak určite paradoxne či dvojzmyselne. O atmosfére rokovania vypovedá aj intermezzo, keď prišiel zjazd pozdraviť zástupca pionierov zo Zlíchova. Po tom, ako sa mu poďakovala v ten deň predsedajúca Katarína Lazarová, vzbudil všeobecnú veselosť Pavel Kohout: „Myslím, že musím ešte doplniť súdružku Lazarovú – aj my ďakujeme rovnako úprimne: Nie je začo.“

 

Rýchly návrat dogmatikov na stratené pozície

 

Hmatateľným úspechom zjazdu bolo nezvolenie niektorých vopred istých a schválených spisovateľov do vedenia zväzu, naopak Hrubín aj Seifert sa členmi ústredného výboru stali. Samozrejme, týždňové rokovanie nebolo ľahkou spanilou jazdou početného progresívneho krídla, dogmatická partia na čele so šéfom zväzu Janom Drdom, Ladislavom Štollom a prezidentom Antonínom Zápotockým (bol členom spisovateľského zväzu, a teda aj spojkou s ÚV KSČ) udatne bojovala za zachovanie starého dobrého kurzu.

Patril k nim aj Josef Rybák, polemizujúci s Vítězslavom Nezvalom, ktorý vystúpil proti doktríne socialistickému realizmu v umení, či s Dominikom Tatarkom („do vpádu schematizmu som napísal pár vitálnych knižiek, ale potom som prestal byť schopným spisovateľom“).

A bol to práve Rybák, ktorý už začiatkom júna napísal do Rudého práva text tvrdo kritizujúci Jaroslava Seiferta. Odštartoval tak kampaň proti „duchu II. zjazdu“, ktorý už čoskoro dostal nálepku útoku protisocialistických síl. Všetko sa až príliš rýchlo vrátilo do starých koľají a podobné nádejné myšlienky spisovatelia opäť vzkriesili až o jedenásť rokov na svojom IV. zjazde, považovanom za začiatok Pražskej jari 1968.


Alexander Balogh

DenníkN.sk 2. 5. 2016

 

https://dennikn.sk/449809/aj-uprimne-pionierom-dakujeme-nie-zaco/

Přihlášení k odběru novinek

Po zadání e-mailové adresy Vás budeme informovat o našich nově vydávaných titulech či prezentacích našich knih. Počet e-mailů nepřesahuje počet vydaných knih, takže se nemusíte obávat záplavy nevyžádaných mailů. Zaregistrováním vyjadřujete souhlas s použitím Vaší e-mailové adresy výhradně k odběru informací z nakladatelství Akropolis, Vaše data nebudou v žádném případě postoupena třetí straně.

* = vyžadované pole