Pomsta, za ktorú se dá byť vďačný
[Recenze Na útěku]
Jesús Carrasco napísal rozprávku o boji so zlom. Otázne však je, či na druhej strane stojí čisté dobro a či medzi ľuďmi čosi také vôbec ešte existuje.
Chlapec, starec a rovnako aj pes sú vlastne iba vedľajšími postavami debutového románu Jesúsa Carrasca Na útěku (vyd. Akropolis). Hlavnou postavou je tu prostredie, presnejšie krajina – kus zúrivo horúcej a suchej zeme kdesi na pomedzí Španielska a Portugalska; krajina-prach, krajina-páľava, krajina-smrť. To je tá zem, kde chlapské pobúchanie po chrbte rozvíri nad šatami prašný oblak, kde je kvapalné skupenstvo takmer neznámy pojem, kde hustá krv neprúdi a vyschnuté šľachy smädných zvierat vŕzgajú ako hrdzavé pánty.
Vyprahnutá krajina je tu hlavný antagonista, nestranná postava, ktorá nemilosrdne zabíja, hoci to nie je jej cieľom ani poslaním.
Útek a cesta
Carrascov príbeh sa začína in medias res, tesne po úteku malého chlapca z domu, v ktorom strávil celý svoj doterajší život. Ako sa chlapec volá? Koľko má rokov? Prečo uteká? To sú základné otázky každého čitateľa; odpovede na ne sa však dajú v najlepšom prípade iba matne vytušiť, nedozvieme sa ich. Napokon – možno nie sú vôbec potrebné.
Celý čas tušíme len akési obrysy skutočnosti: chlapec uteká, hľadá ho jeho otec, hľadajú ho chlapi z dediny, no najviac zo všetkých snorí po malom utečencovi všemocný a krutý starosta.
Chlapec uteká pred akousi nejasnou minulosťou, ktorá musela byť náročná a veľmi intenzívna, keď popchla bezbranné ľudské mláďa k fatálnemu úteku do absolútnej neistoty. Chlapec však od začiatku o svojom úteku uvažuje aj ako o ceste:
„Přinejhorším obejde svět a dorazí znovu do vsi. Pak už to bude jedno. (…) Bude se toulat už celou věčnost, a i kdyby nakrásně nikoho nepotkal, pozná sám sebe a pozná i Zemi, což bude stačit k tomu, aby ho rychtář už nemohl dál ponižovat.“
Starec a pes
Na úteku stretne málovravné chlapča starého pastiera so psom, s oslom a s malým stádom kôz, ktorý sa presúva z miesta na miesto a pokúša sa o takmer nemožné – nájsť pre svoje kozy aspoň kúsok dobrej pastviny. A tak, ako sa príbeh začína bleskovo, bez váhania, od tohto momentu môžeme sledovať celý pomalý vznik vzťahu medzi starcom a dieťaťom, ktorý sa po počiatočnej nedôvere, strachu a podozrievaní mení na vzájomnú výmenu – starec ponúka množstvo svojich skúseností, dieťa rastúcu silu a chuť učiť sa. To všetko na pozadí neznesiteľného smädu, ktorý klincuje vyschnutý jazyk k podnebiu, poloprázdnych studní s nakazenou vodou zaváňajúcou blatom a so starostom a vlastnou minulosťou v pätách.
Chlapcova minulosť sa vynára len v náznakoch, v situáciách, ktoré sú k nej analogické. Preto sa mu pri nedostatku pitnej vody zrazu v mysli vyjaví krutý otec, nútiaci matku udržiavať v sude stálu hladinu vody, preto sa mu v pamäti prebudí obraz rieky s akútnym ekologickým podtónom, ktorý môže slúžiť ako podobenstvo, ako príbeh pars pro toto platný pre celý svet: „Vybavila se mu strouha, malá říčka, kam celá vesnice vyvážela splašky. Rozpoměl se na její morový puch a také na trsy ostřice, pajasany a shluky rákosí, které podél ní rostly.“
Vyvážať splašky do rieky v krajine, kde niet čo piť, to je skutočná poézia.
Pod mikroskopom
Jesús Carrasco rozpráva príbeh prakticky výhradne cez detaily. Nie je to však akési náznakovité rozprávanie, naopak, Carrasco akoby dopodrobna skúmal každý milimeter vysušenej krajiny, je to opis jedného dlhého pozorovania pod zväčšovacím sklom mikroskopu. Akoby sme sledovali čistú kvapku potu, ktorá vyvrie spod kože a kĺžuc sa dolu čelom naberá do seba sadze z neumytej tváre. A my sledujeme tú kvapku, Brownov pohyb, ktorý v nej nastal, čiastočky sadzí víriace sa v priezračnej tekutine.
Podobne pristupuje Carrasco k popisom smädu i bolesti. Všetko je tu presné, bytostné a takmer skutočné. Čítanie tejto knihy nás môže mnohému naučiť aj o tom, ako precítiť druhy bolesti, ktoré sme nikdy necítili. Či už ide o človeka, osla alebo kozu. Bolesť lipne na koži. Fyzicky. Neznesiteľne telesne.
Postavy sa pohybujú po krajine ako po mape. V pustatine existuje všetko iba v náznakoch, ako na kartografických značkách. Krajina je zredukovaná na symbol. Prázdnota a smrť.
Vzťah chlapca a starca sa prevráti potom, čo ich pri zrúcanine hradu objaví starosta so svojimi kumpánmi. Chlapec sa stihne ukryť, no starec podstúpi neľudskú bitku a väčšina jeho kôz útok neprežije. Vtedy sa chlapec stane iným človekom. Z minúty na minútu musí dospieť, zrazu musí byť on ten, kto sa postará o všetko.
K dospievaniu patria celkom prirodzene aj úvahy o živote a smrti. A o dobre a zle. Starosta je archetyp zápornej postavy. Ale je chlapec skutočne výhradne dobrý? Keď zrazu stojí pred dilemou a z dvoch zomierajúcich ľudí môže zachrániť iba jedného, tým sa zároveň akosi sekundárne stane vrahom. Tak funguje svet. Svet pudov. Čistého a nepoškvrneného v ňom veľa nenájdeme.
Dedičstvo pána Saint-Ex
Práve v tej pudovosti, telesnosti a zdanlivej bezcieľnosti putovania je čosi z dedičstva Antoina de Saint-Exupéryho. Ozývajú sa tu jeho piloti putujúci po havárii lietadla drsnou juhoamerickou planinou. A to putovanie je zároveň cestou vedúcou k akémusi totálnemu človečenstvu. K pochopeniu toho, že v snahe zachrániť si vlastný život dokáže človek poľahky aj zabiť. Napokon, aj človek je len zviera. A v tom sa dá celý tento systém pokladať za dobre fungujúci. Slovo dobre však nemusí mať vždy výhradne iba pozitívne konotácie.
Až v úplnom závere, keď starosta dostihne malého chlapca, sa v náznakoch dozvieme, že chlapec bol starostom pravdepodobne zneužívaný a že práve pred týmto ponižovaním sa rozhodol radšej utiecť. Na tomto mieste a v takejto situácii zrazu aj pomstu, hoci krvavú a drsnú, vnímame akosi pozitívne. Ako čosi samozrejmé, ako čosi, za čo by sme mali byť vďační. Podobáme sa trochu chlapcovi, ktorý sa nechtiac stal vrahom.
Rozprávkovosť Carrascovho románu spočíva najmä v tom, že dobro zvíťazí. Je však doudierané, choré, poškvrnené a hynie. Z chlapca je však celkom nový človek. Prešiel cestou, teda prerodom. A na ďalšiu cestu sa po starcovej smrti vydáva už celkom sám.
Po takmer dvesto stranách sucha a horúčavy padnú na stránky knihy kvapky dažďa – aj čitateľa priam fyzicky zvlažia. Je to spásna spŕška. Zachraňuje život. Aj keď iba dočasne…
Ján Púček
