Príbehy z pavúčej siete leteckých ciest
[Recenze Turbulence]
Britský spisovateľ David Szalay utkal vo svojej poviedkovej knihe Turbulence pozoruhodnú sieť, ktorej stavebným materiálom sú prelínajúce sa letecké linky. Dvanásť príbehov odohrávajúcich sa na dvanástich diaľkových letoch nám rozpráva aj o tom, ako veľmi letectvo zmenilo a zmenšilo svet.
Sedím na dvore nášho domu v dedinke Trstín a cez lístie viniča sledujem, ako sa mi nad hlavou presúva ľudstvo. Z jedného konca sveta na druhý. Ľudia sediaci v kovových trubiciach, pospávajú, popíjajú alkohol z malých fľaštičiek, hľadíme si do očí, oni odtiaľ, ja odtiaľto. Nekonečné hodiny trávia na ceste odniekiaľ niekam. Londýn – Doha, napríklad. Bangkok – Amsterdam. Pohľad na mapu aplikácie leteckého radaru mi poľahky spôsobí závrat. Pri dostatočnom oddialení zem úplne zaniká. Celá je pokrytá lietadlami. Lietadlami a ich linkami. Ako nejaké obrovské mravenisko. A práve toto prehustené nebo je priestorom, na ktorom sa rozvíjajú zápletky poviedok Davida Szalaya z knižky Turbulence, ktorú na jar 2020 vydalo v preklade Lukáša Nováka pražské vydavateľstvo Akropolis.
Čulý život na oblohe
David Szalay je britský spisovateľ narodený v kanadskom Montreale, ktorý aktuálne žije v Budapešti. Jeho matka je Kanaďanka a otec Maďar, spolu so svojím synom však žili až do vypuknutia občianskej vojny v libanonskom Bejrúte, odkiaľ sa následne presťahovali do Londýna. Szalayov život je trochu ako vystrihnutý z jeho vlastnej poviedkovej knihy Turbulence, v ktorej sa prelínajú a usúvzťažňujú najrôznejšie ľudské osudy naprieč celou planétou.
David Szalay pred nami odvíja a pletie pozoruhodnú sieť utkanú z leteckých liniek. Dvanásť kratučkých poviedok obsiahnutých v knihe Turbulence nemá žiadne špeciálne názvy, autor si vystačil s lakonickým označením začiatočnej a konečnej destinácie letu, a teda kombináciami trojpísmenkových kódov medzinárodných letísk.
Poviedková kniha Turbulence vyšla prvý raz v roku 2018. Základom pre jej vznik bol Szalayov rozhlasový seriál navzájom poprepájaných pätnásťminútových poviedok, ktorý vysielala britská rozhlasová stanica BBC Radio 4.
Čo teda dokáže prepojiť dvanásť postáv žijúcich na najrôznejších miestach sveta? Najpresnejšie to azda vystihuje zarámovaný Kennedyho citát na záchode jedného londýnskeho bytu, ktorý sa mihne v poslednej poviedke: „Nakonec dospějeme k tomu, že nás všechny na nejzákladnější úrovni spojuje skutečnost, že všichni obýváme tuto malou planetu. Všichni dýcháme stejný vzduch. Všichni střežíme budoucnost svých dětí. A všichni jsme smrtelní.“
LGW – MAD, DSS – GRU…
Pozrime sa zbližša na to, čo sa ukrýva pod nič nehovoriacimi názvami poviedok zložených z kódov medzinárodných letísk. Z londýnskeho letiska Gatwick letí na madridský Barajas unavená sedemdesiatnička, ktorá sa posledný mesiac starala o svojho ťažko chorého dospelého syna. Vedľa nej sedí muž, úspešný podnikateľ, ktorý z Madridu letí ďalej do Dakaru a ešte netuší, že jeho rodinu postihla hrozná katastrofa. Katastrofa, ktorej svedkom bol aj mladý Nemec Werner, pilot nákladného lietadla. Ten sa ešte v ten istý deň ocitne na opačnom konci zeme v São Paule, kde ho mučí nepriznaná a nevypovedaná láska k mladej žene žijúcej vo Frankfurte.
Takouto metódou pospájal Szalay dohromady dvanásť zdanlivo nesúvisiacich príbehov. Epizódne postavičky z jedného textu preberú štafetu a ďalší príbeh už patrí im. Vzniká tak reťaz. Alebo presnejšie sieť. Pozoruhodná štruktúra. Mohlo by sa zdať, že jednotlivé príbehy sú trochu nasilu navlečené na autorskú konštrukciu „à la thèse“, no len do toho okamihu, kým si neuvedomíme, že nejako takto to naozaj je, svet je naozaj takýto maličký a presne v takejto sieti žijeme aj my. Stačí, že sme v jednom okamihu tu, vzápätí si niekoľkým nepatrnými pohybmi prstom kúpime letenku a o pár dní, či o pár hodín sme už niekde celkom inde. Koľko drám, koľko ľudských osudov sa nás za tú chvíľu, kým obletíme zem, asi nalepí?
Vzdušné jamy
Čo ešte spája postavy knižky Turbulence, okrem toho, že všetci sú živí ľudia a ich životy sa prepájajú v akýchsi tajomných styčných bodoch na medzinárodných letiskách? Všetci prežívajú turbulencie aj vo svojich životoch. Silnejšie alebo slabšie. No ich chvenie je zreteľné. Chvenie, ktoré pripomína výbuchy.
Turbulencie sú v letectve bežný jav. Niekedy skrátka prídu. Akoby lietadlo nabehlo na veľmi rozbitú cestu. Alebo sa prepadlo do nejakej nečakanej vzdušnej jamy. A možno práve vtedy si naplno uvedomíme tú jedenásťkilometrovú hĺbku pod nami. Tú neistotu nášho postavenia. Našu bezmocnosť. Podobne ako hlavná postava z úvodnej poviedky: „Důvodem, proč nesnášela turbulence, ať byly sebemírnější, bylo to, že narušovaly iluzi bezpečí, že kvůli nim už nebylo možné předstírat, že je někde, kde jí nic nehrozí.“
Szalayove poviedky sú takpovediac letmé. Možno dokonca krehké. Ako jeho postavy. Často máme dojem, akoby sme ich neopatrným pohybom mohli odplašiť. Pripomínajú polvety, ktoré náhodou zachytíme pri chôdzi preľudneným mestom. A hoci nevieme nič ďalšie, nič viac, tieto úryvky nás sprevádzajú aj niekoľko nasledujúcich dní. Nedopovedané momentky zo životov postáv za ne dopovie niekto iný, nadviaže na ne, čím vzniká vír, v ktorom každý s každým súvisí. To ale znamená, že každý od každého zároveň závisí, a teda že každý je pre každého dôležitý. A tak v konečnom dôsledku Szalay nepíše dvanásť príbehov, ale len jeden jediný.
Malá planéta
Celý čas máme dojem, že Szalay píše o akejsi dedine. O dedine, v ktorej sa ľudia poznajú, vedia o svojich cestičkách i návykoch, nič nie je tajomstvom a nič nie je príliš ďaleko. Tak sa zmenila zem. Na dedinu, v ktorej nič nie je nemožné, v ktorej horný koniec bojuje proti dolnému, noví susedia sú podozriví a narušenie nemenného rytmu znamená katastrofu. Takto lietanie zmenilo svet. A zmenšilo.
Toto už nie sú pionieri letectva ako Henri Guillaumet, Jean Mermoz či Antoine de Saint-Exupéry, ktorých môžeme stretnúť v inom „leteckom“ románe z vydavateľstva Akropolis (K otevřenému nebi od španielskeho autora Antonia G. Iturbe).
Lietanie dosiahlo neuveriteľné rozmery. A poskytlo neuveriteľné možnosti. Obrovské vzdialenosti dokážeme prekonať veľmi rýchlo. A nielen letecky. Spájajú a presúvajú nás aj rôzne komunikačné nástroje. A tak by sme si mali byť azda bližší. Ale je to naozaj tak? Nenastal skôr akýsi paradoxný protipohyb? Čím viac možností máme spoznať iné kultúry, tým sú pre nás tie rozdiely podstatnejšie. Čím sme si bližšie, tým väčšia je vzdialenosť medzi nami. Čím viac spolu rozprávame, tým menej si povieme. A lietadlá zatiaľ obaľujú svet do svojej čudnej siete, a aj keď tušíme, že to nie je udržateľné, zrejme to už nemôžeme zastaviť. Ako lietadlo pri vzlietaní: „Motory zvýšili otáčky do vysokého kvílení, vyvinuly potřebný tah a stroj se dal do pohybu. Zrychloval, a když dosáhl rychlosti 278 kilometrů za hodinu, vzlétl. Werner si rád připomínal skutečnost, že letoun v tu chvíli prostě nemůže nevzlétnout, že neexistuje nic, co by ho mohlo udržet na zemi.“
Hoci teraz, keď sa v čase pandémie nebo čiastočne vyčistilo, je možno na mieste úvaha, aký by mal byť svet po kríze, a to nielen dole na zemi, ale aj hore na oblohe, ako by malo vyzerať naše lietanie, naše bezhraničné cestovanie. Či by nebolo fajn ubrať, ustúpiť. Je na to prinajmenšom tisíc dôvodov, no každý nech si odpovie sám za seba.
