Ten tieň podo mnou, to som ja

[Recenze K otevřenému nebi]

Román o epoche, v ktorej obloha patrila len zopár odvážnym bláznom, ale tiež o láske k lietaniu i nepoznaným diaľkam. Dve dekády dobývania nekonečnej oblohy spracoval španielsky spisovateľ Antonio G. Iturbe v nádhernej knihe K otevřenému nebi.

Preletieť z Londýna do Perthu bez medzipristátia je už viac ako rok samozrejmosťou. Najmodernejšie dopravné lietadlá Boeing 787 Dreamliner prekonajú vzdialenosť 14 466 kilometrov, ktoré delia Európu od Austrálie, za sedemnásť a pol hodiny. Takýto let bol ešte pred pár rokmi nepredstaviteľný.

Keď sa pozrieme na voľne dostupný letecký radar a mapu sveta si v prehliadači oddialime natoľko, aby sa do záberu dostala celá Zem, uvidíme, že povrch planéty je takmer celý pokrytý žltými ikonkami križujúcich sa lietadiel a dočmáraný trajektóriami ich letu. Neuveriteľné mravenisko.

Španielsky prozaik a literárny kritik Antonio G. Iturbe nás v románe K otevřenému nebi (Akropolis 2018) vezme do čias, keď bola obloha výsostným priestorom niekoľkých odvážlivcov, ktorí sa rozhodli budovať vzdušné mosty a spájať ľudí v čo najkratšom čase. Vrátime sa len o sto rokov späť, keď bola aviatika ešte len neohrabaným nemluvňaťom a ponoríme sa do romantických čias, v ktorých bolo na svete stále čo objavovať.

Iturbeho román K otevřenému nebi vychádza v preklade Štěpána Zajaca s nádhernými ilustráciami Daniely Olejníkovej.

Traja anjeli

Píše sa rok 1922. Svet sa ešte stále zotavuje z vojnového besnenia, ktoré sa skončilo len pred štyrmi rokmi, a dúfa, že nasledujúce časy budú oveľa pokojnejšie. Armády už majú vo svojich radoch prvých letcov, ktorí sa vyznamenali v boji s nepriateľom, no lietadlá a pilotov čakajú v mierových časoch celkom iné výzvy. Preprava tovaru. Ľudí. A predovšetkým – pošty. Pošta je posvätná záležitosť. Spája ľudí. Sprostredkúva im na vzdialenosť stoviek kilometrov slová a myšlienky najbližších.

Francúzska letecká spoločnosť Latécoère (neskôr Aéropostale) rastie a začína ovládať nebo nielen nad západnou Európou, ale aj nad severnou Afrikou. Do svojich služieb berie len tých najlepších francúzskych pilotov, a tak sa v roku 1926 stane, že na letisku v Toulouse sa stretnú traja priekopníci letectva – Henri Guillaumet, Jean Mermoz a Antoine de Saint-Exupéry. No kým sa tak stane, všetci traja si prejdú svoju kľukatú cestu do kokpitu poštového lietadla. Guillaumet a Mermoz v armáde (druhý menovaný, nekonformný obor a veľký milovník, len s veľkými ťažkosťami), Saint-Exupéry v okovách veľkej nešťastnej lásky a zrušených zásnub s Loulou Vilmorinovou, na ktorú neprestal myslieť až do okamihu svojej smrti.

Príbehy troch kolegov a veľmi rýchlo aj priateľov na život a na smrť sa prelínajú celým takmer šesťstostranovým románom od roku 1922 až do Exupéryho tragického zmiznutia o dvadsaťdva rokov neskôr. Sú to ich dôkladné biografie plné najrôznejších zákrut i veľmi pestrá história letectva medzivojnového obdobia.

Iturbeho román K otevřenému nebi je veľkým dobro­družným príbehom i poctou priekopníkom letectva.

Svet sa zmenšuje

Boli to časy, keď sa takmer každý piaty let končil poruchou alebo haváriou. Pilotov v otvorených kokpitoch prvých sériovo vyrábaných strojov však nemohla zastaviť ani takáto nepriaznivá štatistika. Išlo o niečo viac. Išlo o poslanie, o zodpovednosť, ktorú voči odosielateľom i adresátom pociťovali všetci – od riaditeľa spoločnosti Didiera Daurata, cez všetkých pilotov až po posledného mechanika. A v neposlednom rade išlo o pocit, ktorý nemohol pochopiť nikto, kto v ruke nedržal riadiacu páku, kto ju v plnej rýchlosti nepritiahol k sebe a nepocítil, ako sa pevná zem pomaly vzďaľuje od kolies jeho lietadla. Je to pocit, ktorý má oveľa bližšie k poézii, ako k próze bežného života.

„Kdo zůstává jenom na zemi, neví nic o vztazích, které člověk navazuje tam nahoře, nemá ani potuchy o tom, jaké to je, splynout se svým strojem, být pánem okamžiku, cítit jistotu, když se opře o tisíce krychlových metrů vzduchu…“ uvažuje Saint-Exupéry v okamihu, keď si musí vybrať medzi lietaním a snúbenicou Loulou.

A letecká spoločnosť Aéropostale zatiaľ rozširuje svoje linky aj do Južnej Ameriky. Začínajú sa prvé pokusy s dovtedy nepredstaviteľným nočným lietaním, naslepo, iba s použitím kompasu – všetko len preto, aby leteckí kuriéri počas noci nestrácali čas, ktorý si v pretekoch s časom počas dňa nadbehli voči železničnej doprave.

Saint-Exupéry sa na dva roky usadí na myse Cabo Juby – stáva sa veliteľom prekladového letiska v španielskej pevnosti a nadväzuje vzťahy nielen so Španielmi, ale aj s kmeňmi miestnych Tuaregov. Tí ohrozujú pilotov z lietadiel, ktoré museli núdzovo pristáť v púšti, a od francúzskej spoločnosti požadujú za každého vysoké výkupné. Saint-Ex to však všetko zvláda s ľahkosťou mudrca a s otvoreným srdcom večného dieťaťa.

V bruchu veľhada

V roku 1927 britský letec Charles Lindbergh prvýkrát v histórii prekoná Atlantický oceán. Je to ale len športový let, ktorého jediným cieľom je samotný prelet. Jean Mermoz však mal iné zámery. Ako neustále opakoval riaditeľ Daurat, pošta je posvätná. A tak aj pre Mermoza mala zmysel len taká letecká cesta, ktorá spojí nielen kontinenty, ale aj ľudí. V roku 1930 na hydropláne Comte de la Vaulx úspešne absolvoval cestu zo Saint-Louis du Sénégal do brazílskeho Natalu, čím uvoľnil priechod ďalším transatlantickým letom. Keď sa Mermoz vznáša vo svojich nepredstaviteľných výškach, hľadí pod seba a hovorí: „Ten stín dole jsem já“. Čistá poézia.

Hoci sa Henri Guillaumet vyhýbal sukničkárskym výletom, v ktorých vynikal najmä Jean Mermoz, veľké dobrodružstvá si v kokpite lietadla prežil aj on. Pri jednom z preletov ponad Andy mal jeho stroj poruchu a musel núdzovo pristáť. A aj keď všetci miestni tvrdia, že Andy v zime živých ľudí nevracajú, podarí sa mu prežiť tri dni pochodu zamrznutými horami – najmä vďaka nadľudskej túžbe po živote. Táto epizóda sa nachádza aj v jednej z najkrajších leteckých noviel Antoina de Saint-Exupéryho Zem ľudí.

Exupéryho knižky sú v Iturbeho románe takmer všetky – a každá z nich pristihnutá takpovediac pri čine, v čase vzniku. Je tu debut Pošta na juh, je tu juhoamerická kniha Nočný let – a samozrejme, je tu aj Malý princ a nedokončená Citadela. Všetky tie nádherné novely, v ktorých sa planéta Zem mení na obyčajnú mapu a pilot-spisovateľ nás uvádza do sveta, v ktorom nie je miesto pre slovo navyše, v ktorom nie je miesto pre chybný manéver riadiacou pákou. „Položí prsty na klávesy psacího stroje a začne rázně ťukat. Táhla mechanismu se rozpohybují. Klávesy jdou dolů a nahoru. Prostor zaplní hudba mechanického piana. Prsty zběsile stepují. Tony doširoka otevírá oči. Má je jako aerostatické balóny. Psát je jiný způsob letu. Závrať je jiná.“

Milovať lásku

Osobité miesto v príbehu Antoina de Saint-Exupéryho zaujíma jeho divoké manželstvo so salvádorskou umelkyňou Consuelo. Nedokážu si prestať užívať život ani vtedy, keď Tony stratí príjem a stav jeho účtu klesne do červených čísel. Dokážu sa vášnivo milovať a rovnako vášnivo jeden druhého podvádzať. Je to vzťah plný večierkov, preplnený rôznymi umelcami a pseudoumelcami, ktorých Saint-Ex nedokáže vystáť, no zároveň je to vzťah, v ktorom jeden pre druhého neprestanú byť oporou. Obaja príliš milovali samotnú lásku, preto neustále hľadali ďalej, blúdili sami v sebe i v celom veľkom svete. Con­sue­lo je vlastne ružou z Malého princa, ktorá je očarená vlastnou výnimočnosťou a ojedinelosťou – no stačí urobiť len pár krokov a Saint-Ex poľahky objaví celú záhradu rovnakých ruží.

Záver Iturbeho románu patrí pomaly prichádzajúcej druhej svetovej vojne a s ňou aj poslednému Exupéryho letu. Protikladom k americkému úspechu jeho kníh je odmietnutie zo strany predstaviteľov francúzskej vlády vo Vichy i tej exilovej pod vedením de Gaulla. A v jeho očiach rastie nepochopenie pre nacionalizmus a vojnové vraždenie, v ktorom trpia vždy len tí najslabší, zatiaľ čo mocní iba ťahajú figúrkami po šachovnici.

Ľudí neprestávajú priťahovať časy, v ktorých bola časť planéty alebo jej oblohy veľkou neznámou. Príbehy polárnikov, ktorí dobývali oba póly planéty, príbehy cestovateľov objavujúcich neznáme končiny Zeme a jej obyvateľov, dobývanie hĺbok oceánov či výšok vesmíru. Zdá sa, že človek už bol všade, že už nás čaká čoraz menej tajomstiev, čoraz menej nových objavov a rekordov. Možno pred ľudstvom stojí celkom nová výzva – naučiť sa žiť bez tajomstva len sami so sebou – bez toho, aby sme sa tu navzájom povraždili.

A ako sa na pamiatku troch mŕtvych pilotov pozerá ich „krstný otec“ Didier Daurat? „Nevím, zda to mělo smysl. Jedním jsem si ale naprosto jist. Prožili mimořádné životy.“

Ján Púček, dennikn.sk 4. 1. 2019

Přihlášení k odběru novinek

Po zadání e-mailové adresy Vás budeme informovat o našich nově vydávaných titulech či prezentacích našich knih. Počet e-mailů nepřesahuje počet vydaných knih, takže se nemusíte obávat záplavy nevyžádaných mailů. Zaregistrováním vyjadřujete souhlas s použitím Vaší e-mailové adresy výhradně k odběru informací z nakladatelství Akropolis, Vaše data nebudou v žádném případě postoupena třetí straně.

* = vyžadované pole