[Recenze K otevřenému nebi]
Román o epoche, v ktorej obloha patrila len zopár odvážnym bláznom, ale tiež o láske k lietaniu i nepoznaným diaľkam. Dve dekády dobývania nekonečnej oblohy spracoval španielsky spisovateľ Antonio G. Iturbe v nádhernej knihe K otevřenému nebi.
Preletieť z Londýna do Perthu bez medzipristátia je už viac ako rok samozrejmosťou. Najmodernejšie dopravné lietadlá Boeing 787 Dreamliner prekonajú vzdialenosť 14 466 kilometrov, ktoré delia Európu od Austrálie, za sedemnásť a pol hodiny. Takýto let bol ešte pred pár rokmi nepredstaviteľný.
Keď sa pozrieme na voľne dostupný letecký radar a mapu sveta si v prehliadači oddialime natoľko, aby sa do záberu dostala celá Zem, uvidíme, že povrch planéty je takmer celý pokrytý žltými ikonkami križujúcich sa lietadiel a dočmáraný trajektóriami ich letu. Neuveriteľné mravenisko.
Španielsky prozaik a literárny kritik Antonio G. Iturbe nás v románe K otevřenému nebi (Akropolis 2018) vezme do čias, keď bola obloha výsostným priestorom niekoľkých odvážlivcov, ktorí sa rozhodli budovať vzdušné mosty a spájať ľudí v čo najkratšom čase. Vrátime sa len o sto rokov späť, keď bola aviatika ešte len neohrabaným nemluvňaťom a ponoríme sa do romantických čias, v ktorých bolo na svete stále čo objavovať.
Iturbeho román K otevřenému nebi vychádza v preklade Štěpána Zajaca s nádhernými ilustráciami Daniely Olejníkovej.
Píše sa rok 1922. Svet sa ešte stále zotavuje z vojnového besnenia, ktoré sa skončilo len pred štyrmi rokmi, a dúfa, že nasledujúce časy budú oveľa pokojnejšie. Armády už majú vo svojich radoch prvých letcov, ktorí sa vyznamenali v boji s nepriateľom, no lietadlá a pilotov čakajú v mierových časoch celkom iné výzvy. Preprava tovaru. Ľudí. A predovšetkým – pošty. Pošta je posvätná záležitosť. Spája ľudí. Sprostredkúva im na vzdialenosť stoviek kilometrov slová a myšlienky najbližších.
Francúzska letecká spoločnosť Latécoère (neskôr Aéropostale) rastie a začína ovládať nebo nielen nad západnou Európou, ale aj nad severnou Afrikou. Do svojich služieb berie len tých najlepších francúzskych pilotov, a tak sa v roku 1926 stane, že na letisku v Toulouse sa stretnú traja priekopníci letectva – Henri Guillaumet, Jean Mermoz a Antoine de Saint-Exupéry. No kým sa tak stane, všetci traja si prejdú svoju kľukatú cestu do kokpitu poštového lietadla. Guillaumet a Mermoz v armáde (druhý menovaný, nekonformný obor a veľký milovník, len s veľkými ťažkosťami), Saint-Exupéry v okovách veľkej nešťastnej lásky a zrušených zásnub s Loulou Vilmorinovou, na ktorú neprestal myslieť až do okamihu svojej smrti.
Príbehy troch kolegov a veľmi rýchlo aj priateľov na život a na smrť sa prelínajú celým takmer šesťstostranovým románom od roku 1922 až do Exupéryho tragického zmiznutia o dvadsaťdva rokov neskôr. Sú to ich dôkladné biografie plné najrôznejších zákrut i veľmi pestrá história letectva medzivojnového obdobia.
Iturbeho román K otevřenému nebi je veľkým dobrodružným príbehom i poctou priekopníkom letectva.
Boli to časy, keď sa takmer každý piaty let končil poruchou alebo haváriou. Pilotov v otvorených kokpitoch prvých sériovo vyrábaných strojov však nemohla zastaviť ani takáto nepriaznivá štatistika. Išlo o niečo viac. Išlo o poslanie, o zodpovednosť, ktorú voči odosielateľom i adresátom pociťovali všetci – od riaditeľa spoločnosti Didiera Daurata, cez všetkých pilotov až po posledného mechanika. A v neposlednom rade išlo o pocit, ktorý nemohol pochopiť nikto, kto v ruke nedržal riadiacu páku, kto ju v plnej rýchlosti nepritiahol k sebe a nepocítil, ako sa pevná zem pomaly vzďaľuje od kolies jeho lietadla. Je to pocit, ktorý má oveľa bližšie k poézii, ako k próze bežného života.
„Kdo zůstává jenom na zemi, neví nic o vztazích, které člověk navazuje tam nahoře, nemá ani potuchy o tom, jaké to je, splynout se svým strojem, být pánem okamžiku, cítit jistotu, když se opře o tisíce krychlových metrů vzduchu…“ uvažuje Saint-Exupéry v okamihu, keď si musí vybrať medzi lietaním a snúbenicou Loulou.
A letecká spoločnosť Aéropostale zatiaľ rozširuje svoje linky aj do Južnej Ameriky. Začínajú sa prvé pokusy s dovtedy nepredstaviteľným nočným lietaním, naslepo, iba s použitím kompasu – všetko len preto, aby leteckí kuriéri počas noci nestrácali čas, ktorý si v pretekoch s časom počas dňa nadbehli voči železničnej doprave.
Saint-Exupéry sa na dva roky usadí na myse Cabo Juby – stáva sa veliteľom prekladového letiska v španielskej pevnosti a nadväzuje vzťahy nielen so Španielmi, ale aj s kmeňmi miestnych Tuaregov. Tí ohrozujú pilotov z lietadiel, ktoré museli núdzovo pristáť v púšti, a od francúzskej spoločnosti požadujú za každého vysoké výkupné. Saint-Ex to však všetko zvláda s ľahkosťou mudrca a s otvoreným srdcom večného dieťaťa.
V roku 1927 britský letec Charles Lindbergh prvýkrát v histórii prekoná Atlantický oceán. Je to ale len športový let, ktorého jediným cieľom je samotný prelet. Jean Mermoz však mal iné zámery. Ako neustále opakoval riaditeľ Daurat, pošta je posvätná. A tak aj pre Mermoza mala zmysel len taká letecká cesta, ktorá spojí nielen kontinenty, ale aj ľudí. V roku 1930 na hydropláne Comte de la Vaulx úspešne absolvoval cestu zo Saint-Louis du Sénégal do brazílskeho Natalu, čím uvoľnil priechod ďalším transatlantickým letom. Keď sa Mermoz vznáša vo svojich nepredstaviteľných výškach, hľadí pod seba a hovorí: „Ten stín dole jsem já“. Čistá poézia.
Hoci sa Henri Guillaumet vyhýbal sukničkárskym výletom, v ktorých vynikal najmä Jean Mermoz, veľké dobrodružstvá si v kokpite lietadla prežil aj on. Pri jednom z preletov ponad Andy mal jeho stroj poruchu a musel núdzovo pristáť. A aj keď všetci miestni tvrdia, že Andy v zime živých ľudí nevracajú, podarí sa mu prežiť tri dni pochodu zamrznutými horami – najmä vďaka nadľudskej túžbe po živote. Táto epizóda sa nachádza aj v jednej z najkrajších leteckých noviel Antoina de Saint-Exupéryho Zem ľudí.
Exupéryho knižky sú v Iturbeho románe takmer všetky – a každá z nich pristihnutá takpovediac pri čine, v čase vzniku. Je tu debut Pošta na juh, je tu juhoamerická kniha Nočný let – a samozrejme, je tu aj Malý princ a nedokončená Citadela. Všetky tie nádherné novely, v ktorých sa planéta Zem mení na obyčajnú mapu a pilot-spisovateľ nás uvádza do sveta, v ktorom nie je miesto pre slovo navyše, v ktorom nie je miesto pre chybný manéver riadiacou pákou. „Položí prsty na klávesy psacího stroje a začne rázně ťukat. Táhla mechanismu se rozpohybují. Klávesy jdou dolů a nahoru. Prostor zaplní hudba mechanického piana. Prsty zběsile stepují. Tony doširoka otevírá oči. Má je jako aerostatické balóny. Psát je jiný způsob letu. Závrať je jiná.“
Osobité miesto v príbehu Antoina de Saint-Exupéryho zaujíma jeho divoké manželstvo so salvádorskou umelkyňou Consuelo. Nedokážu si prestať užívať život ani vtedy, keď Tony stratí príjem a stav jeho účtu klesne do červených čísel. Dokážu sa vášnivo milovať a rovnako vášnivo jeden druhého podvádzať. Je to vzťah plný večierkov, preplnený rôznymi umelcami a pseudoumelcami, ktorých Saint-Ex nedokáže vystáť, no zároveň je to vzťah, v ktorom jeden pre druhého neprestanú byť oporou. Obaja príliš milovali samotnú lásku, preto neustále hľadali ďalej, blúdili sami v sebe i v celom veľkom svete. Consuelo je vlastne ružou z Malého princa, ktorá je očarená vlastnou výnimočnosťou a ojedinelosťou – no stačí urobiť len pár krokov a Saint-Ex poľahky objaví celú záhradu rovnakých ruží.
Záver Iturbeho románu patrí pomaly prichádzajúcej druhej svetovej vojne a s ňou aj poslednému Exupéryho letu. Protikladom k americkému úspechu jeho kníh je odmietnutie zo strany predstaviteľov francúzskej vlády vo Vichy i tej exilovej pod vedením de Gaulla. A v jeho očiach rastie nepochopenie pre nacionalizmus a vojnové vraždenie, v ktorom trpia vždy len tí najslabší, zatiaľ čo mocní iba ťahajú figúrkami po šachovnici.
Ľudí neprestávajú priťahovať časy, v ktorých bola časť planéty alebo jej oblohy veľkou neznámou. Príbehy polárnikov, ktorí dobývali oba póly planéty, príbehy cestovateľov objavujúcich neznáme končiny Zeme a jej obyvateľov, dobývanie hĺbok oceánov či výšok vesmíru. Zdá sa, že človek už bol všade, že už nás čaká čoraz menej tajomstiev, čoraz menej nových objavov a rekordov. Možno pred ľudstvom stojí celkom nová výzva – naučiť sa žiť bez tajomstva len sami so sebou – bez toho, aby sme sa tu navzájom povraždili.
A ako sa na pamiatku troch mŕtvych pilotov pozerá ich „krstný otec“ Didier Daurat? „Nevím, zda to mělo smysl. Jedním jsem si ale naprosto jist. Prožili mimořádné životy.“