Literárny týždenník 11–12/2009

[Recenze Hovory s Milanem Machovcem]

„Od brán nebies k bránam pekla...“

Navykli sme si všetko merať peniazmi. Dá sa takto merať aj filozofia? Ak nie, má vôbec dajaký zmysel? Český filozof Milan Machovec (1925–2003) pôsobil v rokoch 1953–1970 na pražskej Karlovej univerzite. Roku 1956 prednášal o zmysle života a približne od tých čias sa datujú jeho kontakty v zmysle dialógu medzi kresťanmi a marxistami. Prednášal aj na Gregoriánskej univerzite v Ríme za prítomnosti vtedy ešte neznámeho Karola Wojtyłu. V časoch „normalizácie“ ho odstavili, zarábal si rozličnými spôsobmi, okrem iného aj ako organista v kostole. Organizoval „bytovú univerzitu“ s vedeckými diskusiami. Stal sa známym ako osobnosť provokujúca a zároveň otvorená k dialógu. Je autorom kníh o sv. Augustínovi, T. G. Masarykovi, o zmysle života, apod.
Táto kniha predstavuje výber 28 rozhovorov, ktoré Machovec viedol s priateľmi, publicistami a novinármi na rozličné témy. V úvode knihy sú Machovcove rozhovory z rokov 1988–1990 s nemeckým teológom Horstom Georgom Pöhlmannom, ktoré možno označiť za jej najcennejšiu časť; v nej sa obidvaja partneri navzájom provokujú a zároveň nachádzajú body, kde sa môžu stretnúť. Podľa Marxa „náboženstvo je ópium ľudstva“, Pöhlmann cituje Hemingwaya, že „revolúcia je ópium ľudstva“. Témou rozhovorov je aj „bezzubá demokracia“, Pöhlmann vraví, že „demokracia nie je najlepšia forma štátu, ale najmenej zlá štátna forma . (...) Naša lacná, úhľadná demokracia“ berie na seba aj „démonické črty“, keď si osobuje právo rozhodovať o základných ľudských, etických hodnotách, ako je napr. právo na život detí pred narodením. Prajeme si demokraciu, kde jeden druhého počúva a kde „nevládnu peniaze, ale ľud“. Konzumná spoločnosť zadúša základné otázky štýlom: „Otázka zmyslu je hlúposť na figu, hlavne, že štimujú prachy.“
Machovec odporúča „exodus“ – „odísť z pohodlnej krajiny plnej hrncov na púšť“. Pripomína, že dnes je mnoho ľudí, ktorí nežijú vedome, ale „vegetujú v driemote sýtosti“, pokiaľ nepadnú dozadu na infantilný stupeň ľudského rodu. Podľa Machovca „paradoxné je, že človek nenájde cestu k sebe, pokiaľ nemieri preč od seba“. Podľa Pöhlmanna konzumizmus nepozná nádej, ale iba potreby/chute. Machovec upozorňuje, že konzumizmus pestrých vecí predstavuje smrteľné nebezpečenstvo. Ľudstvo je choré na prehnaný individualizmus. Kmeň homo sapiens je dnes ohrozený ako ešte nikdy predtým. Keď zdôrazňujeme slovo šťastie, zahrávame sa s ohňom, chápeme pod tým „rozkoše, žranicu a chlast (...), zízanie na televíziu, drogy...“ Človek sa rúti dopredu, nemá čas sláviť potrebný biblický „šabat“, t.j. venovať sa rýdzo duchovným veciam, spresňuje Machovec. Pýta sa, či Boh môže „vypĺňať medzery“ a uvažuje, že Boh „nám ľuďom kladie stále nové otázky, na ktoré musíme odpovedať...“ Podľa neho na plytkosť, ktorá nepripúšťa otázku zmyslu (života), svet ešte zanikne. Otázka je, či „tvárou v tvár hroziacim budúcim katastrofám ľudstva ešte vôbec môžeme hovoriť o brehu nádeje – a neutopíme sa v barine zmyslovej prázdnoty“. Individualistické želania žiť dobre sú samovražedné. Žiada sa vykročiť nanovo.
Machovec pripomína, že „základným omylom moderného človeka je, že venuje neúmernú mieru pozornosti veciam“. Veci zaujali miesta, ktoré predtým mali ľudia. Čo je ľahšie – stavať mosty a autá alebo rozumieť ľuďom? Môže sa stať, že každý bude mať auto, dom a všetko, čo hrdlo ráči, ale bude mu chýbať to základné – nebude vedieť, prečo žiť. Človek nie je pripravený na bolesť a sklamanie.
Kto sedí stále pri televízii, nemôže urobiť nijakú chybu, ale celý jeho život je jedna veľká chyba. Programy sú často dobré na to, aby ľudia načisto zhlúpli. Máme infláciu informácií, naše vedomie sa triešti, je rozdrobené. Život je zredukovaný na prácu a zábavu; umenie je vedieť ten blázinec opustiť. Marx nazval náboženstvo ópiom ľudstva, ale dnes je najväčším ópiom ľudstva futbal alebo hokej. Odvracajú pozornosť od podstaty vecí, ako je napr. ohrozenie planéty. Možno ju celú takrečeno vyhodiť do povetria. Je ohrozená z hľadiska ekológie. „Ľudstvo začalo dobývať brány nebies, a priblížilo sa k bránam pekla“, vraví Machovec.
Podľa neho odstrániť vykorisťovanie a odcudzenie je biblické, v súlade s Bibliou. Máme tu čosi ako trhový fetišizmus. Najväčším bojovníkom proti fetišizmu bol už Mojžiš. Niečo podobného nájdeme u sv. Augustína. Machovec hlásal potrebu dialógu – „vedieť hľadať pravdu s človekom iného presvedčenia“. Kto nemá dialóg, zhlúpne... (Lenže aká je budúcnosť dialógu v dobe, ktorá sa už ľuďom takrečeno vymkla z rúk?) Bude na osoh, ak táto kniha bude provokovať k premýšľaniu a prekonávaniu priemernosti.

Igor Thurzo