Iný vesmír so svojimi pravidlami a intrikami
[Recenze Práce s chybami]
Ruská novela Práca s chybami bola zakázaná za otvorenú kritiku školského systému. Nakoniec ju však postretol šťastný osud – dočkala sa vydania, divadelnej aj filmovej podoby.
Na starú a ošarpanú budovu nebol príjemný pohľad. Pripomínala obrovské gramorádio, ktoré náhle odpojili od siete. Len tak mimochodom. Štvorposchodovú budovu školy na priečelí zdobili profily štyroch ruských „géniov“, ktorí sa postupne strácali častým natieraním fasády. Ani výučba väčšiny predmetov nebola o nič lepšia.
Strohé, ale za to reálne opisy fungovania školy, učiteľov a ich žiakov sú základom novely ruského spisovateľa Jurija Poljakova s názvom Práca s chybami (vyd. Akropolis, 2017). Kniha vyšla v polovici 80. rokov po tom, čo bola dlho zakázaná, pripomína však aj súčasnú situáciu na slovenských školách.
Čo je to krušpán?
Rozprávačom je učiteľ literatúry, ktorý prichádza do zabehnutého kolektívu. Petrušov vymenil prácu novinára za učiteľský zbor s obyčajnou vierou, že deti niečo naučí. Nemusí všetko, stačí u nich len vzbudiť lásku k literatúre, vraví si.
„Keď sa započúvame do zvukov vychádzajúcich z učební, môžeme sa dozvedieť mnoho o tých, ktorí stoja pri tabuli alebo prechádzajú medzi lavicami a rozsievajú pritom v medziach učebných osnov všetko to, čo je rozumné, správne, trvalé…,“ opisuje Poljakov pedagógov, najskôr zanietených, potom vyhoretých ľudí, ktorí s rokmi prichádzajú o motiváciu. Pod ťarchou zbytočnej byrokracie a konfliktov nedisciplinovaných detí mnohí ohýbajú chrbát k zemi.
Na ruskej škole prebieha vyučovanie klasicky ako kdekoľvek v strednej Európe. Počet žiakov, či chýbajúcich sa zapisuje do triednej knihy. Službu pri tabuli si striedajú žiaci podľa abecedy.
Poljakov sa však nevenuje len jednoduchým opisom, ale skúma školu z vnútra. Sleduje vzťah učiteľa a žiaka, medzi ktorými často prebieha osobná vojna, a tak dochádza ku chybám – ľudským aj faktickým. Kým jedni neposlúchajú, druhí si vynucujú autoritu nesprávnymi metódami.
Autor sám priznáva, že sa síce hovorí o predčasnom vývine detí, ale nerieši sa infantilnosť učiteľov alebo ich neohrozené postavenie v hierarchii. Pedagóg je predsa vyššie ako žiak a chyby nerobí, zostávajú presvedčení učitelia a k svojim omylom sa nepriznajú.
„Raz sa ma na hodine spýtali, čo je to krušpán. Odvetil som nejakú hlúposť o jarnom potôčiku a doma som v slovníku zistil, že je to krík, ale rovnako som sa neodvážil deťom povedať, akú hlúpu chybu som urobil. Kto vie, možno že niektorí z mojich bývalých žiakov stále žijú v pevnom presvedčení, že krušpán je označenie pre topiace sa jarné záveje, zatiaľ čo tí, ktorí niekedy zistia skutočný význam, sa kyslo zamračia, keď si spomenú na mladého, hlúpeho, ale sebaistého učiteľa.“
Poljakov vtipne a láskavo opisuje bežné školské dni s ich nedostatkami a nedokonalými postavami. Predstavuje pedagógov ako ľudí, ktorí dokážu formovať myslenie detí, ale zároveň sú nestranní pozorovatelia, ktorí poznajú tajné spojenectvá v triede, či platonické lásky medzi spolužiakmi.
„Veľmi skoro som si všimol, že moja deviata trieda, rovnako ako ktorýkoľvek vyšší ročník, je ako čipka utkaná z milostných románov: akýkoľvek milostný mnohouholník je v porovnaní s ňou len detinským tliachaním v tráve.“
Učiť informatiku bez počítačov
Ruský autor sa zároveň nebál otvorene kritizovať školský systém s niektorými učiteľmi hodnotiacimi žiakov podľa úžitku, ktorý sa dal získať od ich rodičov. Časť knihy tak pripomína film Jana Hřebejka Učiteľka. Aj v Rusku podobne ako na Slovensku občas stačil krátky telefonát, uvoľnené stretnutie s otcom žiačky, aby sa hodnotenie vylepšilo a rodičia sa podobne ako učiteľ spokojne usmievali.
Na druhej strane boli zúfalí pedagógovia, ktorí volávali bohatším rodičom svojich žiakov, aby od nich získali financie na potrebné pomôcky na vyučovanie. Len si to predstavte – učiť informatiku bez počítačov.
„Včera sme boli na exkurzii vo výpočtovom stredisku. Detí sa ma potom pýtali: ,Stanislav Jurijevič, kedy budeme mať počítače?‘ ,Počítače budú,‘ hovorím im, ,budú, len tomu dajte čas.‘ A v skutočnosti tí hore ani nemajú toľko peňazí, zdráhajú sa niečo pustiť a my s Kotikom robíme, čo môžeme, a na hodinách deckám prázdnymi rukami ukazujeme: ,Predstavte si, deti, že máte pred sebou osobný počítač: tu tejto obrazovke, čo vyzerá ako televízia, sa hovorí displej a je to také okno do tohto prístroja.‘“
Novela Práca s chybami bola pre kritiku ruského systému vzdelávania zakázaná. Mnohí jej vyčítali, že je príliš ostrá a útočná. Iní sa nedokázali stotožniť s pedagogickým kolektívom, ktorý mal mnoho nedostatkov. Matematik zvádzal praktikantky, triedna učiteľka brala úplatky od rodičov, riaditeľ pre kariéru zradil kamaráta, iný pedagóg sa dokonca pobil so žiakom.
Poljakov priznal, že sa pri písaní inšpiroval vlastnými skúsenosťami a len jednoducho predstavil úpadok školstva, ktoré má byť v skutočnosti základom každého spoločenského systému. „Aký poriadok je v spoločnosti, taký je aj na škole,“ hovorí jeden z učiteľov a vyjadruje tak podstatu vzdelávania, na ktorú sme už dávno zabudli.
„Niektorí rodičia považujú učiteľa za zúfalca, ktorý si nenašiel lepšie miesto v živote – a to vštepujú aj svojim deťom. Keď si náš Fomenko kúpil chatu, na inšpekciu prišiel anonym: kde na to riaditeľ školy vzal peniaze. A je to tak, obyčajný učiteľ sa musí desať rokov živiť lacnou sekanou a dovolenku tráviť na balkóne, aby si mohol dovoliť vlastnú nehnuteľnosť. My ešte môžeme pred triedou čokoľvek zahrať, ale rodičia vychovávajú len vlastným príkladom. Ak im stále dookola omieľajú ,nekradni‘, a potom sami ťahajú veci z práce, z ich potomka vyrastie tiež chmaták. A keď Kiribejov ocko synka bije a huláka na neho ,Ja ti ukážem, ty parchant!‘, je pochopiteľné, že z chlapca vyrastie bitkár. My si pestujeme pedagogickú autoritu, ale doma deti počúvajú, že učitelia sú zlé, hlúpe a zákerné bytosti…“
Školstvo je ako samostatný vesmír s vlastnými pravidlami a intrigami, ale povolanie učiteľa je niekedy hotový zápas s veternými mlynmi, na ktorý sú odkázaní poctiví, ušľachtilí a pre niekoho možno neúspešní ľudia.
Novela Práca s chybami je preto poučnou knihou, ktorá pripomína nedokonalú, ale za to dôležitú prácu všetkých, ktorí svoje dni trávia pred tabuľou a medzi lavicami. Kiež by si ju prečítalo aj zopár politikov.
