Muž, ktorý sa lúči so svetom

[Recenze Smrt Jima Loneyho]

Americký spisovateľ James Welch nám vo svojich knihách prináša pohľad na život pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky uprostred zúriaceho dvadsiateho storočia. Tak je to aj v jeho druhom románe Smrt Jima Loneyho.

 

Smrť v tejto knihe je samozrejmá a prirodzená. Oveľa viac bolesti v nej totiž zvykne prinášať sám život.

Jej hlavný hrdina Jim Loney na konci príbehu zomrie a je nám to jasné od okamihu, ako si prečítame titul románu. Podobnú hru s nami rozohral Andrzej Wajda vo filme Kanály. Vieme, že na konci je smrť. Ale ako k nej dôjde? A prečo? Napokon, celé je to trochu ako s obyčajným neliterárnym životom. Aj pri ňom tušíme koniec. Vieme o ňom. Ale nemyslíme naň. Nebol však Jim Loney mŕtvy ešte dávno predtým, ako skutočne zomrel?

 

Renesancia identity

Vydavateľstvo Akropolis prináša už druhú knihu Jamesa Welcha, amerického spisovateľa indiánskeho pôvodu, ktorého predkovia pochádzali z kmeňov Blackfoot a Gros Ventre (s kvapkou írskej krvi). Vlani vyšiel v češtine jeho debutový román Zima v krvi z roku 1974, ktorý vovádza čitateľa do prostredia montanskej rezervácie Fort Belknap uprostred šesťdesiatych rokov. Už tu sa ozývajú motívy, s ktorými Welch pracuje aj neskôr. Motívy, ktoré si pri dobre známych osudoch pôvodných amerických obyvateľov vieme zrejme všetci celkom dobre predstaviť. Nie sú to už romantické obrázky z bojov o územie, nie sú to žiadne westernové rozprávky. Prichádza obyčajný život v Amerike dvadsiateho storočia. Odcudzenie. Vykorenenosť. Živorenie. Identita. Márne hľadane samého seba.

O päť rokov neskôr napísal James Welch svoj druhý román Smrt Jima Loneyho, drásavý a bezútešný životný príbeh osamelého „polovičného“. Oba Welchove romány pre Akropolis preložil Jiří Kaňák.

James Welch (1940 – 2003) je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov literárneho hnutia Native American Renaissance, ktoré sa sformovalo v Spojených štátoch na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Jeho cieľom bolo znovuoživenie kultúrneho odkazu pôvodných obyvateľov Ameriky, ako aj ich slovesného dedičstva. Najmä vďaka jeho pôsobeniu a vplyvu boli na viacerých amerických univerzitách založené študijné odbory venujúce sa skúmaniu kultúry domorodých Američanov.

Táto renesancia sa však zatiaľ netýka Welchovho hlavného hrdinu – tridsiatnika Jima Loneyho (ktorý sa azda len nedopatrením nevolá Lonely – osamelý). V mladom miešancovi žijúcom v malomeste neďaleko kanadských hraníc síce tieto otázky celkom prirodzene žijú, ešte ich však nevie vysloviť, ešte im nevie dať správny tvar. Už teraz je však zrejmé, že ich nedokáže preskočiť.

 

Omračujúca osamelosť

Jim Loney v živote nemal veľa šťastia. Je to muž odnikiaľ, muž, ktorý nikam nepatrí, mohli by sme dokonca povedať, že je vylúčený. Po matke polovičný Indián, z pochopiteľných, no nevysvetliteľných príčin celoživotne spätý so svojím malým montanským teritóriom. Už v mladom veku sa základná bunka spoločnosti, v ktorej mal vyrásť na poriadneho človeka, úplne rozpadla. Najskôr utiekla matka. Potom sa v jednom okamihu stratil aj otec: „Muselo mi bejt tak devět deset, když se vypařil. Jednou v noci šel někam pít a dalších dvanáct let jsme ho neviděli.“ Po otcovom odchode sa prerušil aj jeho kontakt so staršou sestrou Kate, ktorá odmietla bývať u tety a zariadila si život po svojom. Dva roky strávené u tety, na ktorej meno si už dnes Jim nedokáže spomenúť, v ňom napriek všetkému zanechali zrejme jediné stopy skutočnej lásky. A aspoň tú trochu si preniesol z detstva aj do dospelosti. Ale napokon znova zostal celkom sám a s tetou sa musel rozlúčiť: „Měl jsem ji rád, ale ona zemřela. Tak to mělo bejt. Mít ji rád mi stačilo. Ale chtěl bych vědět, kdo opravdu byla a jak zemřela.“ Aj to je jedna z vecí, ktoré Loney musí zistiť. Môžu mu pomôcť žiť. Alebo aspoň ľahšie umrieť.

Po tetinej smrti sa dostal do misijnej školy na juhu Montany, kde ho istý brat Gerard naučil hrať basketbal, no akýsi neviditeľný magnet ho napokon pritiahol nazad do mestečka Havre. Domov, ak sa to tak dá nazvať.

Loneyho svet je maličký. Vypĺňa ho predovšetkým prítomnosť staručkého psa Swipesyho a občasné milenecké stretnutia s mladou učiteľkou Rheou, ktorá sa sem pred dvoma rokmi prisťahovala z Texasu. A ešte alkoholové excesy, ktorými sa snaží zahnať nedobytné myšlienky na osamelosť i na minulý čas, ktorý celkom určite niečo znamená. A únava. Neustála bolestivá únava.

 

Prízrak predkov

V tomto zvláštnom nastavení sa okolo Loneyho začnú diať veci, ktoré by ho určite mali kamsi posunúť. Sestra Kate chce prísť na návštevu, aby ho vytrhla zo starých koreňov a pomohla mu zariadiť si nový život vo Washingtone. A Rhea, s ktorou už rok žije v opatrnom láskavo-neláskavom vzťahu, zas uvažuje o tom, že by ho mohla presadiť do Seattlu a vyskúšať, aké je to žiť spoločne.

Rhea má dvadsaťdeväť rokov, a prvé, čo každé ráno urobí je, že si pozrie predpoveď počasia pre Dallas a predstavuje si, čo asi robia jej rodičia. Aj ona je svojím spôsobom vykorenená, aj ona hľadá niečo dôležité, no začína tušiť, že to zrejme nenájde ani v Montane, a že to vlastne možno vôbec nesúvisí s miestom, na ktorom sa práve nachádza.

Jim Loney si so sebou nesie silné dedičstvo inakosti. V malom meste sa vás nikto nepýta, či ste len miešanec, alebo čistokrvný indián. Ste skrátka náčelník, a toto pomenovanie si môžete predstaviť s humorným i celkom vážnym tónom. Na ňom však vôbec nezáleží, pretože v oboch prípadoch ubližuje rovnako.

„Neměl rodinu a nebyl ani indián, ani běloch. Vzpomněl si na ten den, kdy s Rheou vyjeli do hor Little Rockies. Řekla, že může být rád, že má dvojí předky. Popravdě neměl žádné.“

A hoci svojej minulosti rozumie len veľmi málo, vracia sa mu neodbytný prízrak predkov z matkinej strany. Takmer každú noc, keď je unavený alebo opitý, vidí veľkého čierneho vtáka. Priletí. A odletí. Nič viac. Azda len akési varovanie. Alebo možno aj memento, ktoré mu má pripomenúť, aby nezabudol, kým v skutočnosti je.

Možno aj preto za ním prichádza sestra Kate, s ktorou strávi niekoľko pekných dní, a aj keď napokon do Washingtonu neodíde, zistí o sebe niekoľko dôležitých vecí. Napríklad, že teta, u ktorej býval po otcovom odchode, sa volala Sandra a v skutočnosti nebola žiadnou jeho rodinou, ale otcovou milenkou. Mení to však niečo na láske, ktorú v sebe vďaka nej živí?

 

Malomestská rozprávka

Zápas o územie sa neskončil. Zmenili sa akurát jeho formy. Dnes je to, napríklad, krčmová bitka, ktorú sprevádzajú nepríjemné krvou podliate pohľady. Také je malé mesto, v ktorom hrá veľkú úlohu príslušnosť ku kmeňu. A vlastne aj k rase.

V malom meste, kde každý pozná každého, a kde si tykáte s policajtom, sa nedá uniknúť takmer pred ničím. Žijete tu verejný život. K tomu si však skúste predstaviť, že po dvanástich rokoch, čo ste nevideli svojho otca, naňho zrazu narazíte v uličkách dôverne známeho malomesta. A neprehovoríte spolu. Všetci vedia – to je otec, to je syn, no celé mesto mlčí.

Ike, otec Jima Loneyho, sa nestratil navždy. Po dvanástich rokoch sa vynoril nevedno odkiaľ, aby spolu mohli viesť paralelné životy. Tušia jeden o druhom, ale neoslovia sa. Prítomnosť pokrvného príbuzného však nevyhnutne musí spustiť mnohé otázky. A na to, aby sme ich mohli zodpovedať, bude stretnutie nevyhnutné.

„Jednou za čas se rozhlídnu a vidím známý věci a pomyslím si, že tady zemřu. Pak je to moje země. Jindy chci odejít, abych viděl jiný věci, seznámil se s lidma, zemřel jinde.“ Jeho dilema spočíva sčasti v jeho nerozhodnosti, v pohodlnosti, ale aj v podvedomom odpore zaoberať sa hriechmi minulosti. Už vieme, ako sa končí príbeh Jima Loneyho, ktorého život bol pomalým umieraním. Stojí na hranici medzi minulosťou, prítomnosťou a veľmi nejasnou budúcnosťou, obzerá sa okolo seba a jeho pohľad je pozorný a presný. Vidí malých chlapcov žijúcich v rezervácii a vie, že máloktorého z nich čaká iný osud, ako ten, ktorý si prežil on. Osamelý, vykorenený a drsný. Avšak nie prázdny. Bude naplnený obrazmi, ktoré nám našepkávajú, kto vlastne sme, hoci my im vôbec nerozumieme.

Ján Púček, Denník N 19. 7. 2019

Přihlášení k odběru novinek

Po zadání e-mailové adresy Vás budeme informovat o našich nově vydávaných titulech či prezentacích našich knih. Počet e-mailů nepřesahuje počet vydaných knih, takže se nemusíte obávat záplavy nevyžádaných mailů. Zaregistrováním vyjadřujete souhlas s použitím Vaší e-mailové adresy výhradně k odběru informací z nakladatelství Akropolis, Vaše data nebudou v žádném případě postoupena třetí straně.

* = vyžadované pole