DenníkN 13. 11. 2015

[Recenze Román]

Do umenia nepatrí špekulácia o úspechu

V každej vete a za každou vetou Barényiovej knihy sa skrýva prekvapenie, a to láka čítať rýchlo ďalej a ďalej.
V štúdii Psaní jako nástroj sebapoznávaní, ktorá je úvodom knihy Olgy Barényiovej Román, napísal Vladimír Papoušek okrem iného: „Román můžeme považovat za jeden z nejoriginálnějších textů české prózy své doby.“
Napriek tomu vyšiel teraz vo vydavateľstve Filip Tomáš – Akropolis (edícia Skrytá moderna, Praha 2015) až po sedemdesiatich rokoch od svojho prvého vydania v roku 1945.

Keď sa autorka skrýva za štruktúru diela

Olga Barényiová bola Nemka žijúca v Prahe, svoje prozaické diela a divadelné hry písala po česky, ale iba do mája roku 1945, keď „nadlouho zmizela z českého kulturního horizontu“. Potom sa už Barényiová objavuje len v nemeckej literatúre.

Ak prijmeme tvrdenie Vladimíra Papouška, že „klíčová část jejího díla je silně autobiografická“, tak mu musíme dať za pravdu, že Barényiová sa skrývala za románovú štruktúru svojho literárneho diela, keďže jej spoločenské postavenie a s tým súvisiace názory boli kontroverzné.

Kniha Román je však interesantná rozhodne pre iné: je to modernistická kompozícia, keď v každej vete a za každou vetou sa skrýva pre príjemcu prekvapenie, a to ho láka čítať rýchlo ďalej a ďalej – nie predovšetkým pre dej, sujet a fabulu, ale pre postavy, čas, reálno a ireálno.

Výsostné postavenie tu má rozprávačka, ktorá sa čitateľovi skrýva v čase, priestore, ale najmä za postavami, ba v postavách.

Žiadny človek nedokáže zaprieť sám seba. Ani autor

„Dnes se s vámi rozloučím, moji čtenáři. Nevzpomínejte na mne ve zlém. Chtěla jsem vám jenom ukázat, jak by to vypadalo, kdyby se autor objevil v románu. Kdyby se pletl do příběhu svých postav. A přece je ve svých postavách. Je schován více méně dobře mezi řádky. Protože žádný člověk nedovede zapřít sám sebe. Ani autor ne.“

Popri rozprávačke je tu dôležitá postava Pavly, no obe často splývajú, akoby rozprávačka bola rozdvojená osobnosť – tá druhá v nej, to je románová postava Pavla. Subjekt rozprávania teda odchádza do románovej štruktúry, kde sa stretáva s druhou dôležitou postavou – Viktorom. Na vzťahu k nemu je postavená jedna dejová línia Románu.

Tá druhá je o tvorbe. Autorka odhaľuje, ako bude vznikať jej budúci román. Lenže obe línie sú neoddeliteľne spolu prerastené. „Nejsi sama, Pavlínko,… Jsme vlastně jedna bytost… Ale to přece nemůžeme prozradit čtenářům… Čtenář má fantazii. A bude tušit, že se začíná román a všecko, co k tomu patří.“

Obdivuhodné je, že autorka bez teoretických postupov a pojmov z literárnej vedy vysvetľuje, ako vzniká román, resp. divadelná hra. Ide tu nielen o román v románe, ale aj o divadelnú hru v hre a v románe.

Musí sa každý román začínať od začiatku?

Odkrýva prácu na texte i psychiku jeho autora. Istou pascou pre čitateľa je, keď autorka rozmýšľa, odkiaľ začať, v akom čase stvárniť postavy. „Ale což musí každý román začínat od začátku?“ Autorka – rozprávačka si akoby skúša, overuje dianie, správanie postáv, čo by sa jej najviac do textu románu hodilo.

Súčasne však pokračuje v románovom príbehu, ktorého základom je vzťah Pavly – postavy, čiže aj Pavly – rozprávačky k Viktorovi – mužovi konkrétnemu, ale aj fiktívnemu. „Snad jste ani nikdy opravdu nežil a jste jednoduše jenom Viktor, kterého jsem si vymyslila.“

Viktor je stále ten muž, ktorého čitateľ akoby nevidí. Situácia postavy/postáv sa skomplikuje, keď do románu v románe vstúpi Pavla ako autorka divadelnej hry a aj ona má „problém“ so svojimi postavami.

Odbúravanie hroziaceho sentimentu

Autorka – rozprávačka prežíva traumy vo vzťahu, v láske, ale v skutočnosti to prežíva jej postava. „Oznámila jsem čtenářům už dávno, že Pavla umře. Abych mohla žít já. Nesmí stát mezi mnou a Viktorem.“ Takýmto spôsobom sa odbúrava aj hroziaci sentiment, ktorý v živote býva, ale do románu by vstupovať nemal.

„Mohla jsem ho donutit, aby zůstal. Jsem přece autorka a Viktor je jen vymyšlená postava.“ Prevažná časť deja plynie v halucinačnom opojení, chvíľami ťažko rozlíšiť skutočnosť od fantazijnosti, sen, ilúzie od reality, vysoké sa mieša s nízkym. Autorka „bojuje“ so svojimi postavami – stotožňuje sa s nimi, sú v antagonistických vzťahoch, vyhráža sa im pre ich svojvoľnosť. „Jen počkej. Napíšu o tobě kapitolu, že ti přejde zrak i sluch. Čtenáři tě spontánně odsoudí.“

Surrealistická kompozícia, ale aj stereotypný sujet

Vytvorené postavy vedia nad autorkou niekedy aj zvíťaziť. „Někdy vám taková papírová postava oživne pod rukama a začne si žít docela samostatně.“ Inokedy konajú mimo vôle autorky. „Nenapísala nám poslední kapitolu. Odešla… Jak se teď dozvím, co se se mnou stane?“ Postavy autorke aj radia, ako pokračovať, naliehajú na ňu, aby riešila ich napäté vzťahy.

V románe prebiehajú fiktívne dialógy rozprávačky so svojimi postavami i rozhovory postáv z románu s postavami divadelnej hry, všetko sa prelína, k tomu ešte sny, predstavy a – čitateľ má pred sebou priam surrealistickú kompozíciu, ale niekedy je sujet až veľmi prekomponovaný a stereotypný. Autorka – rozprávačka komunikuje aj s čitateľom, radí sa s ním.

Vtedy je jej reč priama, vážna, rieši s príjemcom najmä motívy, aby nenastali budúce čitateľské výčitky voči kompozícii. Autorka podobne ako podstatu, tvorbu románu, vysvetľuje aj divadelnú hru. „Je to podivný román. Nejpodivnější, o jakém jsem kdy slyšela. Autorka i hrdinka jejího románu milují stejnou osobu… a tady je konflikt. Ve hře se to jmenuje peripetie.“

Autorka prežíva po dokončení diela istý druh smútku. Už nepatrí iba jej. Aj divadelnú hru pustí z rúk, tiež ju už „nevlastní“, no postava z jej románu môže zasahovať do inscenovania hry.

Všetko je podriadené túžbe po budúcej sláve

Román Olgy Barényiovej má tri časti. Tá druhá predstavuje nový začiatok románu s realistickejšou orientáciou. Hlavné postavy – Pavlínka a Viktor – sú malé deti, ona má šesť a on osem rokov. Okrem postáv a ústredného motívu – túžba Pavlínky po sláve – majú obidve časti málo spoločného. Noblesu, prepych, vysokú spoločenskú etiketu tu vystrieda chudoba, až spoločenské dno, Pavlínka a Viktor sú polosiroty z rozvrátených rodinných prostredí.

Dôležité sú v románe charaktery oboch detí: Viktor je citlivý, plachý, bojazlivý, skromný, priamy, Pavlínka je panovačná, všetko okolo seba chce riadiť, vie byť nečakane krutá („Panenka nechce mluvit. To bych se na to podívala.. Jestli hned nepromluvíš, utrhnu ti hlavu. Bojíš se mně? V krčku to chrupne. Pavlínka má v ruce bezhlavé tělíčko.“), drzá, namyslená, dokáže bez najmenších zábran vydierať, nenávidieť, je pyšná, samoľúba, tvrdohlavá, egoistická.

Už ako malé dieťa má Pavlínka rada tých, ktorí ju obdivujú. Všetko podriaďuje svojej neskrotnej túžbe po budúcej sláve. Manipuluje aj Viktora – svojho kamaráta a lásku, pre vysnívanú slávu zanedbáva aj školu. Jej fantázia, ktorá sa orientuje na divadlo, je obdivuhodná.

Pavlínka vie snívať, pretvárať svoje prostredie, veci okolo seba, hračky, ľudí na rozprávkové elementy, cez ňu Olga Barényiová zručne premieňa klasické rozprávky, a tak vytvára druhú realitu postáv.

Zmenila sa teda autorská poetika, Barényiovej text sa vyznačuje znakmi magického realizmu, surrealizmu a prostredníctvom drastických scén aj pomerne silného naturalizmu. Táto druhá časť románu obsahuje však aj pomerne dosť náhod a vykonštruovanosti, a hoci ide o kontrasty sveta detí a sveta dospelých, o protiklad chudoby a bohatstva, o protiklad charakterov, autorka si dokázala ustriehnuť, aby sa nedopustila zbytočnej didaktickosti.

Je po všetkom. Len kostol a veža, to je celé mesto

Tretia časť románu akoby predstavovala trest pre postavu Pavlíny, ktorá sa ocitne na spoločenskom dne. Už ako dospelá spomína na minulosť, kamarátov z detstva, viacerí jej blízki ľudia sa pominuli. „Už je po všem. Jen kostel a věž, to je celé město.“

Olga Barényiová hovorí po skončení deja románu svojim postavám o tom, ako ich stvárnila, nezabudne sa prihovoriť aj svojej zdvojenej osobe. „Proč pláčeš, autorko? Nad koncem románu? Nebuď sentimentální. Všecko musí jednou skončit. Můžete mě vyhnat z bytu, ale nemůžete mě vyhnat z románu. Ve vašem románu budu stále živá.“

V závere svojej knihy sa autorka rozpráva s dievčatkom, ktoré sa stalo prototypom pre postavu Pavlínky: „Včera jsme měli úkol o slávě. Víte, co je to sláva?“ Takýmto motívom sa Barényiovej román – Román aj začína.

Gabriela Rakúsová, Denník N 13. 11. 2015