Zapínam si vetrovku, lebo fúka. Vyšiel som z podchodu pri Prezidentskom paláci. Jeseň prišla s kalendárnou presnosťou. V tieni na múriku sedí zhrbený polonahý človek s rúškom na brade. V rukách drží kus hnedého odevu, ťažká ho v prstoch a díva sa naň. Vtíska doň palce, akoby chcel uštipnúť neviditeľnú osobu. Nemá pri sebe tašku. Pôsobí, že toto je všetko, čo má. Na tele nemá skoro žiadny tuk. Povolím si zips, kráčam ďalej. Cítim jeseň zvnútra. Nikto neprosil o pomoc. Videl som, ako sa niekto vedome vyrovnáva so svojím ničím a dáva do toho všetku pokoru.

Legenda o rímskom vojakovi z Amiens hovorí, že na svojej ceste stretol žobráka trasúceho sa od zimy a rozdelil sa s ním o svoj vojenský plášť. Nebol to uhrančivý svätý Martin v zdobenej hispánskej zbroji z manieristického obrazu El Greca. Bol to oveľa primitívnejšie oblečený vojak štvrtého storočia nášho letopočtu, ktorý sa z pozície Rimana obrátil na trpiaceho cudzinca bez mena a významu, lebo sa v ňom na okamih uvidel. Môžeme si byť takmer istí, že chlad sa ich oboch týkal.

Mohlo by byť dokonalou literárnou ambíciou zaznamenať tento pocit obojstranne v románe. Podobne melancholicky, ako to bolo v tomto príbehu.

Rakúsky spisovateľ Arthur Schnitzler (1862 ‒ 1931) vo svojej novele Sterben (1895, slov. Umieranie) psychologicky nahlodáva tému spoločného zomierania. Felix nalieha, ale Marie sa bráni. Nárokuje si na lásku až po hrob, no milá by sa radšej toho záväzku zbavila a len sa s ním chce potichu rozlúčiť. Čo však v prípade, ak je choroba len fingovaná a suicidálna vízia, akú so svojou mladučkou milenkou naplnil aj Rudolf Habsburg, slúži iba ako zámienka k pevnému a neohrozenému zväzku?

František Hrubín zase vo svojej zbierke básní Romance pro křídlovku (1966) konfrontuje platonickú lásku mladého chlapca s láskavou starostlivosťou o starého bezbranného človeka.

„Dědečkovi

bylo by napřesrok osmdesát let.

Byl po mrtvici. Denně za svítání

jsem ho pomalu oblékal, s ustavičným

domlouváním jako dítěti, od ponožek

až k šátku na krk. Slyšel každé slovo

z našeho světa, ale hned je zapomínal.

Pak se nadechl: ‚To jsem rád, že jdu domů!‘

Chytil se hole a s mou pomocí

překročil práh. Už nevnímal osoby,

nedbal o jídlo, ani o spánek, ale

byl jimi vždy přemožen.

Z tohoto světa dožadoval se jenom šatů a hole.

Z pokleslých rtů stále jen znělo: ‚Domů!‘

Vodil jsem ho sem a tam pod Běsnou,

mezi mým a jeho světem šuměla

purpurová stěna mé mladé krve.”

(str. 21 ‒ 22)

Potom tu máme čerstvý pohľad z Nemecka. Lucy Fricke.

Kurt dá k dispozícii dcére a svojej kamarátke auto, na ktorom už dlhšiu dobu nejazdil. Od 90. rokov bez nehody. Pochváli sa a sadne si na zadné sedadlo, na ktorom nikdy predtým nesedel, aby videl túto púť z inej strany. Martha a Betty ho vezú do Švajčiarska, kde sa rozhodol dobrovoľne podstúpiť eutanáziu a zomrieť. Bez radikálneho presviedčania blízkych. Všetko prebehne s úplným pokojom.

„Přikyvovali jsme všichni tři, a já měla strach, že s tím vůbec nepřestaneme. Tohle kývání proti ztrátě řeči. Co už jsem toho v životě odkývala, jako bych byla reinkarnací psíka s kývací hlavou na baterky. Patřila jsem k tomu typu lidí, kteří sedí na židli v kuchyni a přikyvují, když je někdo opouští.” (str. 26)

A ten niekto je Kurt. Nie príliš obľúbený, trochu otravný, no napriek všetkému autentický. Aj napriek závažným zdravotným ťažkostiam si zapáli cigaretu, aby sa následne zadúšal krvou. Na knihe od Lucy Fricke je pozoruhodný pragmatický odstup od skutočnosti a veľkosti problému. Martha aj Betty pôsobia ako profesionálne „plničky“ poslednej vôle ešte živého smrteľníka. Počas toho premýšľajú o sebe navzájom, o tom, prečo sa Betty nikdy nevydala, a o formálnom vzťahu s matkou, ktorá, ako sa zdá, len trpí nedostatkom empatie a rodičovskej hĺbky. Možno stratila všetok elán a energiu ešte počas výchovy.

Typickým znakom cestovania v literatúre i filme je sebapoznávanie. Už sme to čítali a videli z toľkých strán, že tento kľúč drámy môžeme oprávnene považovať za pomerne pretlakový. Prípad románu Töchter (2018) je ale iný.

Prekladateľka Michaela Škultéty dostala do textu impozantnú dávku originálneho humoru, aký sa s ľahkosťou odráža od funerálnej atmosféry odchodu a ťaživých premien stredného veku. Každá tehla má svoj smútok. Čo môže pôsobiť ako dokonalý výjav na turistickú fotografiu, môže v spisovateľovi vyvolať úzkosť.

„Co máš psát, když se ti všechny tvoje myšlenky zdají už jenom banální, když ti přijde, že tohle neštěstí je jenom začátek, že začíná něco, o čem nemáš ponětí. Když ti dojde, že neovládáš žádný techniky přežití, že se nedokážeš ani postarat o zraněný, že bez navigace nenajdeš cestu. Neumíš řídiť letadlo, obsluhovat zbraně, dívat se na krev. Co máš říkat, když všechno, o čem si myslíš, že to víš, jsou vědomosti jiných lidí a oni už taky ničemu nerozumí.” (s. 46)

Vo svätomartinskom plášti je vzácny dar pochopenia. Keď sa dokážeme podeliť o všetko, ešte aj o smrť, a neprosíme o ľútosť, vtedy sme našli domov.

Cestovanie Lucy Fricke je jedinečné, pretože nehovorí o tom, čo je správne. Necháva nás s touto otázkou po celý čas bez toho, aby sme sa to na záver dozvedeli. Odviezli by ste niekoho na smrť?