„Důvodem, proč nesnášela turbulence, ať byly sebemírnější, bylo to, že narušovaly iluzi bezpečí, že kvůli nim už nebylo možné předstírat, že je někde kde jí nic nehrozí.” (str. 12)

Raz som videl v pražskom metre, ako starej panej spadla jedna z oporných palíc pod metro práve v momente, keď spomaľovalo. Po palici prešlo celou svojou váhou bez povšimnutia. Aj dáma sa tvárila, že sa nič nestalo. Zapotácala sa a bezbranne vstúpila dovnútra. V tej chvíli s tým nevedela nič urobiť. Musela v sebe nájsť zvyšky stability a pokračovať iba s jednou palicou. Tvárila sa, akoby sa jej to stávalo bežne. Čo už.

Keď šoférujeme, bicyklujeme, plávame, potrebujeme mať istotu, že to robíme dobre a spôsob cesty máme pod kontrolou. Nezatúlať sa, nenabúrať, neutopiť sa. Každý šofér pozná ten tiesnivý pocit neistoty, keď je nútený absolvovať cestu z pozície spolujazdca. Zrazu je cesta akási nebezpečnejšia. O to viac, ak stráca pevnú pôdu pod nohami.

Fragmentárna novela od britského spisovateľa Davida Szalaya Turbulence (Akropolis, 2020) sa venuje práve tomuto pocitu. Vzduch je tu prostredím, kde aj v najväčšom suverénovi na palube môže driemať pocit neistoty, stačia drobné turbulencie a ilúzia bezpečia sa naruší. Navyše, v lietadle nemáme nič pod kontrolou. Jedna z najhorších nočných môr, ktoré sa mi opakujú, je, že som nútený v noci vyskočiť z lietadla uprostred oceánu. Z neistoty do neistoty, len aby som sa zachránil. Nikdy neviem, ako by to dopadlo, keďže sa v rozhodujúcom momente zobudím.

Môžete si dať pred odletom pár pohárikov Bloody Mary a stresujúci pocit z lietania sa pozvoľna vytratí. Potom vás ale posádka poprosí, aby ste sa pripútali, zmenili režim mobilných telefónov a v obrovskej rýchlosti vzlietnete. O chvíľu môžete zavolať servis a dať si ďalší, ale ešte sú tu turbulencie a neistota až do momentu, kým lietadlo šťastne pristane na zemi. A tak si tento chaos zažijete milučko opití a dúfate, že sa vzletná nálada prenesie aj na vedľa sediaceho pasažiera, ktorého budete permanentne obťažovať svojím častým chodením na toaletu, kde tiež príde to hororové spláchnutie.

David Szalay v dvanástich príbehoch, okrem pocitu neistoty, vytvára aj harmóniu, ktorá kvôli rýchlemu logistickému spojeniu sveta získava dynamiku, stráca stabilitu, aby sa v krajných a kritických situáciách príbehy navzájom podporili. Nikdy neviete, či vám anonymný lekár na palube čítajúci noviny nebude o chvíľu zachraňovať život. Len ak bude treba. Len ak budete v ohrození. Za iných okolností spolu absolvujete let a nedozviete sa o sebe nič.

Szalay chce navodiť pocit aktivizácie ľudskosti, ktorá príde v správnej chvíli. Dovtedy si len kamsi letíme v obrovskej rýchlosti, vo veľkej výške a bez pevnej pôdy pod nohami. Skúste zatvoriť oči a pustiť si zvuky lietadlového interiéru. Ja som to teraz vyskúšal a napriek tomu, že som doma, som sa uistil, že rýchlosť je dôležitou zložkou slobody, o ktorú nás už nikto nepripraví.

Vidieť večer blikajúce svetlá na oblohe, zachytiť ich zvuk a sledovať čiaru, ktorá po lietadle zostane, znamená tiež zachytiť z veľkej vzdialenosti príbehy, do ktorých nevidíme. Nevieme, odkiaľ lietadlo štartovalo a kde pristane, ale môžeme si povedať, aha, teraz vzduchom preletelo stopäťdesiat ľudí a o nejaký čas ich rozospatých bude preverovať letisková kontrola. Aby potom sadli do taxíka a odišli za prácou, domov, za rekreáciou. Kam potrebujú. Celkom primitívne pozorovanie. Aj lietanie je len komerčný spôsob cesty. Bez poézie. Nech si Dave Grohl spieva, o čom chce, lietaniu sa človek nedokáže naučiť. Dokáže ho len pretrpieť. S Bloody Mary alebo bez.