SME 24. 1. 2014

[Recenze Osvětimská knihovnice]

V lágri mohol pomôcť len zázrak. A knihy

Španielsky spisovateľ napísal knihu o hrôzach koncentračného tábora z pohľadu štrnásťročného dievčaťa, ktoré prežilo

Mohla žiť inak – mohla byť manželkou aj milujúcou matkou. Mohla mať množstvo priateľov, záľuby a svoje knihy na polici. Mohla žiť hlavne dôstojne, keby v roku 1944 neskončila v koncentračnom tábore Brezinka. Španielsky autor Antonio G. Iturbe jej v knihe hovorí jednoducho Dudincová, podľa mesta na južnom Slovensku, odkiaľ pochádzala.

Je to však len jedna z množstva postáv, ktoré opisuje vo svojom románe Osvětimská knihovnice. A navyše nie je najdôležitejšia. Nosnou postavou je Dita Adlerová, Češka, ktorá sa ako štrnásťročná spolu so svojimi rodičmi dostala do koncentračného tábora v Poľsku.

O koncentračných táboroch sa napísalo už množstvo kníh, no len malá časť z nich sa im venovala tak, ako to urobil Iturbe. Ten na ne nazerá ako na prepracovaný systém, kde existovali rozličné politické organizácie či čierny trh so všetkým, čo si možno predstaviť. A do tohto prepracovaného systému každodenne prichádzali vlaky, ktoré tam nechávali zmätených nevinných ľudí.

Títo ľudia si museli zvyknúť na vykasané šaty a holý zadok pri rannom umývaní. Museli si zvyknúť na rozpaky pri vykonávaní potreby na páchnucích latrínach spolu so stovkami ďalších. Všetci si museli zvyknúť aj na chlad zeme, ktorý premenil ich nohy na kusy ľadu. Pretože tí, ktorým bol dopriaty ďalší deň v tábore, si museli zvyknúť na všetko.

Knihovníčka

A v centre tohto systému je Dita, ktorá si svoje dospievanie predstavovala inak a v inej krajine. Pod svojimi šatami však ukrývala osem kníh, ktorých existencia bola jednou z posledných spomienok na predošlé časy. Aj z tohto dôvodu ich Nemci pálili so všetkým ostatným už pri príchode nových väzňov. „Všetci diktátori, tyrani a utlačovatelia v dejinách, nech už boli tej či onej farby pleti, árijci, černosi, orientálci, Arabi alebo Slovania, všetci mali jedno spoločné – zúrivo prenasledovali knihy. A bolo úplne jedno, v akej viere to robili, či na obranu ľudovej revolúcie, alebo na obranu výsad patricijských tried, na obranu Božieho prikázania, alebo na obranu tupej vojenskej poslušnosti. Knihy sú veľmi nebezpečné, nútia premýšľať.“

Týchto osem kníh sa však zachránilo spolu s ďalšími šiestimi takzvanými živými knihami. Živou knihou bol človek, ktorý poznal obsah knihy a mohol ju tak deťom prerozprávať. Život viac ako päťsto detí tak nemusel byť taký bezvýchodiskový. Knihy totiž dokázali deti previesť zemepisom celého sveta, dokázali im priblížiť dejiny a naučiť ich matematiku. Dokázali s nimi tiež prejsť vzdialenú cestu predstavivosti a mnohokrát tak znásobiť ich vlastné životy.

Iturbe sa však díva aj na predvojnové časy, keď ešte Nemci neposielali do Poľska dobytčie vagóny plné ľudí. Pozerá sa na dni pred vojnou, aby ukázal, že ľudia verili do poslednej chvíle v nemožnosť toho, čo prišlo potom. Opisuje predvojnovú Prahu, šťastné rodiny, bezstarostné dospievanie mladých, ale ukazuje aj na antisemitizmus, ktorý sa začal šíriť z jednej krajiny do druhej. „Vy židáci ste nebezpečenstvom pre civilizáciu!“ vmietol mu pohŕdavo do tváre. „Civilizáciu? Vy ma chcete poučovať o civilizácii? Vy, čo trávite deň tak, že mlátite kdejakého starca a hádžete kamene ľuďom do okien? Čo ty vieš o civilizácii. Keď ste vy árijci žili v drevených chatrčiach kdesi na severe Európy, navlečení v zvieracích kožuchoch a opekali mäso na papeku, my Židia sme budovali celé mestá.“

Nie do konca

Napriek silnej téme však autorovi možno vyčítať niekoľko vecí – hluché pasáže, ktoré volajú po skrátení, či množstvo postáv, ktoré miestami čitateľa vyčerpávajú. Možno mu vyčítať priveľmi naturalistický jazyk, či časté používanie ošúchaných metafor. Možno na to všetko aj zabudnúť a čítať knihu ako opis neobyčajného života na takom tragickom mieste.

Román Osvětimská knihovnice totiž približuje život ľudí, ktorí verili v šťastie na mieste, kde mohol pomôcť len zázrak. Približuje život ľudí v barakoch, kde sa modlitba stala zbytočnou, pretože ju roky nikto nevyslyšal. Približuje plynové komory, haldy mŕtvych a celú mašinériu, o ktorej ešte aj dnes ťažko hovoria tí, čo ju prežili. „Celú knihu nebudem čítať, pretože príliš oživuje moje spomienky,“ priznala pre Českú televíziu dnes osemdesiatročná Dita Krausová, ktorej osud sa do veľkej miery kryje s osudom Dity Adlerovej. Španielsky spisovateľ pri písaní knihy totiž čerpal okrem historických dokumentov a odborných prameňov aj z jej životného príbehu, ku ktorému sa dostal vďaka knihe Môj brat dym od jej manžela Ota B. Krausa.

Ako však upozorňuje samotný autor, v knihe ide o skutočný príbeh ľudí poprepletaný fikciou. Preto je aj otázne, či žena z južného Slovenska vedela tak dobre šiť, že Dite na spodnú časť šiat prišila tajné vrecká pre knihy.

Denisa Ballová

SME 24. 1. 2014